Kedysi veľmi veľmi dávno som neverila na lásku. Vždy exitovala iba príťažlivosť alebo tá láska trvala proste kráko... Asi dovtedy kým ma to bavilo. Hovorí sa, že keď hľadáš tak nájdeš, ale je to tak aj s láskou? pokračovanie článku
Táto báseň je venovaná mojej láske. Človeku, na ktorom mi nekutočne záleží, môjmu slnku dní a mesiaci nocí... Zmyslu môjho života a naveky budem ďakovať Bohu, že mi zoslal môjho anjelika a dovolil mi ho milovať. Martin milujem ťa! :-* pokračovanie článku
Úvaha
Niekedy sa človek tak nečakane zamýšľa nad nejakou vecou... Až je to zvláštne. Stačí malý podnet z vonka, a človek začne brať veci samozrejmé ako niečo nové a zmysluplné... pokračovanie článku
Šíre to more a na mori lode,
na jednej z nich láska je v zrode...
Nesmelé pohľady, tváre sa červenajú,
spečatiť soju lásku v úmysle majú. pokračovanie článku
Práve, keď som upila dúšok bošackej slivovice,
spomenula som si na malé rýchle jašterice.
Len tak bezstarostne vypaľujú kožu na slnku,
od Božieho rána až do tmavého úplnku.
Pri každom mihnutí vysokej trávy,
behajú rýchlo jak po pol litri kávy.
Deti, čo behajú po rozkvitnutom poli,
asi tušia, že jašterice to vôbec nebolí...
Vreckový nožik každé povinne vo vrecku,
i keď sa vraví, že nožík nepatrí decku...
Zazrie to malé zelené stvorenie,
zloby plný pocit... Chcú robiť bolenie...
Schmatnú ju do ruky, utnú jej chvost,
až teraz cítia, že prešla ich zlosť!
Jašterica bez chvosta beží pomedzi trávu,
sem-tam povykrúca malú, šikovnú hlavu.
Prejde pár dní a chvost jej zas narastie,
tá silná rana tak rýchlo zarastie...
Tak zarastie i bôľ na zlomenom srdiečku,
zas sa bude radovať teplému slniečku...
Možno bude rana zabudnutá ako anonýmny spisovateľ
a len zriedka sa o nej zmieni dajaký literárny bádateľ...
Občas ešte mierne bolí, nikdy nezabúda
a ten kus srdca, čo jej patril, oddane jej dá...
